Milovaní, ak nám srdce nič nevyčíta, máme dôveru k Bohu a dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči. A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal. Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Každý duch, ktorý nevyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je vo svete. Vy, deti, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete. Oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva. My sme z Boha. Kto pozná Boha, počúva nás. Kto nie je z Boha, ten nás nepočúva. Podľa toho poznávame Ducha pravdy a ducha bludu.
Bratia, keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich dobier, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.
V tom čase, kým Ježiš ešte hovoril svojim učeníkom, prišiel zrazu Judáš, jeden z Dvanástich, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, ktorý poslali veľkňazi, zákonníci a starší. Jeho zradca im dal znamenie: „Koho pobozkám, to je on. Chyťte ho a obozretne odveďte!” Keď prišiel, hneď pristúpil k nemu a povedal: „Rabbi.” A pobozkal ho. Oni položili naň ruky a zajali ho. Tu jeden z okolostojacich vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Ježiš im povedal: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som učil u vás v chráme, a nezajali ste ma. Ale musí sa splniť Písmo.” Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. No akýsi mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. Ale on pustil plachtu a utiekol nahý. Ježiša priviedli k veľkňazovi, kde sa zhromaždili všetci veľkňazi, zákonníci a starší. Peter šiel zďaleka za ním až dnu do veľkňazovho dvora. Sadol si k sluhom a zohrieval sa pri ohni. Veľkňazi a celá veľrada zháňali svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli. Mnohí proti nemu krivo svedčili, a ich svedectvá sa nezhodovali. Tu niektorí vstali a krivo proti nemu svedčili: „My sme ho počuli hovoriť: ‚Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.’” Ale ani tak sa ich svedectvo nezhodovalo. Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?” Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Kristus, syn Požehnaného?” Ježiš odvetil: „Áno som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.” Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?” A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti. Niektorí začali naňho pľuť, zakrývali mu tvár, bili ho päsťami a hovorili mu: „Prorokuj!” Aj sluhovia ho bili po tvári. Keď bol Peter dolu na nádvorí, prišla jedna z veľkňazových slúžok. Len čo zbadala Petra, ako sa zohrieva, pozrela sa naňho a povedala: „Aj ty si bol s tým Nazaretčanom, Ježišom.” Ale on zaprel: „Ani neviem, ani nerozumiem, čo hovoríš.” Vyšiel von pred nádvorie a zaspieval kohút. Keď ho tam videla slúžka, znova začala vravieť okolostojacim: „Tento je z nich.” Ale on opäť zapieral. O chvíľku tí, čo tam stáli, znova hovorili Petrovi: „Veru si z nich, veď si aj Galilejčan – tvoja reč ťa prezrádza.” On sa však začal zaklínať a prisahať: „Nepoznám toho človeka, o ktorom hovoríte.” Vtom kohút zaspieval druhý raz. Vtedy sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.” I rozplakal sa. Hneď zrána mali poradu veľkňazi so staršími a zákonníkmi, teda celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a odovzdali Pilátovi.
V tom čase žil v Jeruzaleme muž menom Simeon, človek spravodlivý a bohabojný, ktorý očakával potechu Izraela, a Svätý Duch bol na ňom. Jemu Svätý Duch vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Krista. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.” Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.” Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie v Jeruzaleme.