« »

Súčasná prax:
Najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, Milujúceho ľudí – odporúčaný sviatok.
Svätý apoštol Júda, podľa tela Pánov brat.

[Posledný deň petro-pavlovského pôstu.]

–––

Pôvodná prax:
Svätý apoštol Júda, podľa tela Pánov brat.
Piatok 3. týždňa po Päťdesiatnici.

[Posledný deň petro-pavlovského pôstu.]

–––

Pri aplikácii súčasnej praxe:
Evanjelium na utierni: = Milujúcemu ľudí.

Apoštol na liturgii: = Milujúcemu ľudí, a  = svätému Júdovi,

Evanjelium na liturgii: = Milujúcemu ľudí, a  = svätému Júdovi.

–––

Pri aplikácii pôvodnej praxe:
Evanjelium na utierni: = svätému Júdovi.

Apoštol na liturgii: = svätému Júdovi, a  = radové čítanie.

Evanjelium na liturgii: = svätému Júdovi, a  = radové čítanie.

–––

Parémie na večierni, ak sa zajtra berie 2. možnosť: ; ; = všetky tri Spolutrpiteľke.

Jn 36. začalo (10, 9 – 16)

Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.

306. začalo (Hebr 2, 11 – 18)

Bratia, ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí: „Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred cirkvi ťa budem ospevovať.“ Ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“ A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“ A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.

77. začalo (Júd 1, 1 – 10)

Júda, služobník Ježiša Krista, brat Jakuba, tým, čo sú povolaní, v Bohu Otcovi posvätení a zachovaní pre Ježiša Krista: Milosrdenstvo vám a pokoj i láska v hojnosti. Milovaní, veľmi som sa usiloval napísať vám o našej spoločnej spáse; a pokladám za nevyhnutné písať vám a napomenúť vás, aby ste zápasili za vieru, raz navždy odovzdanú svätým. Vkradli sa totiž medzi vás niektorí ľudia, už dávno zapísaní na odsúdenie, bezbožní, čo zamieňajú milosť nášho Boha za výstrednosti a zapierajú jediného Vládcu a nášho Pána Ježiša Krista. Preto vám chcem pripomenúť, hoci to vy všetko viete, že Pán najprv zachránil ľud z egyptskej krajiny, no potom tých, čo neuverili, zahubil. Anjelov zasa, ktorí si nezachovali svoj pôvodný stav, ale opustili svoj príbytok, drží vo večných putách v temnote pre súd veľkého dňa. Tak aj Sodoma a Gomora a susedné mestá, ktoré podobne smilnili a chodili za iným telom, stali sa výstrahou a znášajú trest večného ohňa. Podobne aj títo blúznivci poškvrňujú telo, odmietajú panstvá a rúhajú sa slávam. Keď sa archanjel Michal v rozhovore s diablom prel o Mojžišovo telo, neodvážil sa vyniesť rúhavý výrok, ale povedal: „Nech ťa Pán potrestá.“ No títo sa rúhajú tomu, čo nepoznajú. A čo prirodzene poznajú ako nemé zvieratá, to je im na záhubu.

Jn 9. začalo (3, 13 – 17)

Pán povedal: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.” Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Jn 48. začalo od polovice (14, 21 – 24)

Pán povedal svojim učeníkom: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.” Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?” Ježiš mu odpovedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.”

Jn 67. začalo (21, 15 – 25)

V tom čase sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svojim učeníkom a spýtal sa Šimona Petra: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?” Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.” Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?” On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!” Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jonášov, máš ma rád?” Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?”, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.” To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!” Peter sa obrátil a videl, že za nimi ide učeník, ktorého Ježiš miloval, ten, čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a spýtal sa: „Pane, kto ťa to zradí?” Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?” Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!” A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,” ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?” To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé. Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.

101. začalo (Rim 9, 6 – 19)

Bratia, nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. A nie sú všetci Abrahámovým deťmi len preto, že sú jeho potomci. Ale: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo. Lebo slovo prisľúbenia znie takto: „O takomto čase prídem a Sára bude mať syna.“ A nielen to, ale aj Rebeka počala z jedného, z nášho otca Izáka. A hoci sa ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé – aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva –, bolo jej povedané: „Starší bude slúžiť mladšiemu,“ ako je napísané: „Jakuba som miloval, Ezaua som nenávidel.“ Čo teda povieme? Je vari u Boha neprávosť? Vonkoncom nie! Veď Mojžišovi hovorí: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“ Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva. Lebo Písmo hovorí faraónovi: „Vzbudil som ťa na to, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno hlásalo po celej zemi.“

Teda zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce. Povieš mi azda: „Prečo potom ešte karhá? Kto sa môže vzoprieť jeho vôli?!“

Mt 38. začalo (10, 32 – 36; 11, 1)

Pán povedal svojim učeníkom: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Keď Ježiš prestal poučovať svojich dvanástich učeníkov, odišiel odtiaľ učiť a kázať po ich mestách.

Nár 1, 1abc. 2-3d. 9ef. 12. 13abef. 16. 17abcd. 20abcd

Ako sedí osamelé mesto, kedysi plné ľudu! Podobá sa vdove. Prehorko plače v noci, líca má zaslzené, a niet, kto by ju potešil zo všetkých, čo ju majú radi. Priatelia ju opustili, prešli k jej nepriateľom. Pod nátlakom sa sťahoval Júda, vo veľkom nevoľníctve; uprostred národov býva, odpočinok nenachádza. Na moju biedu pozri, Pane, lebo nepriateľ ma premohol! Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ, ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán v deň páľavy svojho hnevu! Z výsosti poslal oheň do mojich kosti a pokarhal ma, spravil ma spustošeným, nemocným po celý deň. Pre toto plačem, oko mi roní vlahu, lebo sa vzdialil ten, čo teší, čo by mi vrátil život. Moji synovia zhynuli, veď nepriateľ zvíťazil! Sion rozpína ruky, potešiteľa nemá. Pán vzbudil proti Jakubovi jeho susedných nepriateľov. Pozriže, Pane, je mi krušno, búri sa moje vnútro, srdce sa vo mne zviera, áno, veľmi som sa vzpieral.

Nár 2, 13abcd. 15. 17abc. 18ef. 19. 20ab. 3, 5. 12-13. 15. 19. 21- 23. 25-26

K čomu ťa pripodobním? K čomu ťa prirovnám, dcéra jeruzalemská? K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším, sionská dcéra, panna? Tlieskajú nad tebou do dlaní všetci, čo idú cestou, kývajú hlavou nad tebou, jeruzalemská dcéra, a hovoria: „Toto je vraj mesto vrcholnej krásy a rozkoš celej zeme?“ Spravil Pán, čo si zaumienil, splnil svoje slovo, ustanovené odpradávna. Nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica! Povstaň, kvíľ v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí, ktoré hynú od hladu na rohoch všetkých ulíc. Pohliadni, Pane, pozri, s kým si to tak naložil! Obklopil, obkľúčil ma jedom a útrapami. Natiahol svoju kušu, postavil ma ako cieľ pre šíp. Do mojich obličiek vstrelil šípy zo svojho tulca. Horkosťou ma nasýtil, opojil ma palinou. Spomeň si na moju biedu, utýranosť, na palinu a otravu. Toto si beriem k srdcu, kvôli tomu budem dúfať. Láskavosť Pána je, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom. Veľká je tvoja vernosť! Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá. Dobre je ticho čakať Pánovu spásu.

Nár 3, 40-41. 55-60. 64. 4, 1. 2ab. 7. 11a. 20. 5, 19. 21

Prezrime svoje cesty, preskúmajme ich a vráťme sa k Pánovi; na dlaniach pozdvihujme srdcia do neba k Bohu! Vzýval som, Pane, tvoje meno z priepastnej jamy. Počul si môj hlas: „Neskrývaj si ucho, keď si uľahčujem výkrikom.“ Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: „Neboj sa!“ Viedol si, Pane, spory mojej duše, vykúpil si môj život. Videl si, Pane, moju utýranosť, zastaň sa môjho práva! Videl si, Pane, celú ich pomstivosť, ako sa na mňa stroja. Odplať im, Pane, podľa zásluh, podľa ich činov! Ako sa zatemnilo zlato, zmenil sa šľachtený kov! Sväté kamene ležia roztratené po rohoch všetkých ulíc, vzácni synovia Siona, ktorých odvažovali zlatom. Čistejší než sneh boli jeho nazirejci, beleli sa nad mlieko, ružovejší boli nad koraly, postava ich sťa zafír. Pán už dovŕšil svoju prchkosť. Dych našich nozdier, pomazaný Pánov, chytil sa do ich jám – ten, o ktorom sme vraveli: „V jeho tôni budeme bývať medzi národmi.“ Ty, Pane, trváš večne. Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa, naše dni obnov ako dávno!