« »

Pondelok 18. týždňa v Cezročnom období
alebo Výročie posviacky Hlavnej mariánskej baziliky v Ríme
(ľubovoľná spomienka)

R.: Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha.
Aleluja, aleluja, aleluja. Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.

Kniha Numeri   −   Nm 11, 4b-15

Ja sám neunesiem všetok tento ľud

Synovia Izraela hovorili: „Kto nám dá mäso, aby sme sa najedli? Spomíname si na ryby, čo sme zadarmo jedli v Egypte; prichádzajú nám na um uhorky a dyne, pór, cibuľa a cesnak. Teraz máme vyschnuté hrdlo a naše oči nevidia nič iné, len mannu.“

Manna bola ako koriandrové semiačko a podobala sa bdéliu. Ľud chodil a zbieral ju, mlel ju na mlynčekoch alebo tĺkol v mažiaroch. Varili ju v hrnci alebo z nej robili osúchy, ktoré mali chuť ako chlieb s olejom. Keď za noci padala na tábor rosa, padala zároveň aj manna.

Mojžiš počul, ako ľud plače, celé rodiny, každý pri vchode do svojho stanu. A Pán sa veľmi rozhneval. Mojžišovi sa to zdalo neznesiteľné, preto povedal Pánovi: „Prečo trápiš svojho sluhu? Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach? A prečo si na mňa položil ťarchu starosti o všetok tento ľud?

Vari som ja splodil všetok tento ľud, ja som ho porodil, že mi hovoríš: ‚Vezmi ho do náručia, ako dojka nosieva dieťa, a zanes ho do krajiny, o ktorej si prisahal ich otcom?‘

Kde vezmem mäso, aby som ho mohol dať všetkému tomuto ľudu? Plačú predo mnou: ‚Daj nám jesť mäso!‘

Ja sám neunesiem všetok tento ľud; je pre mňa príliš ťažký. Ak chceš takto robiť so mnou, prosím, radšej ma zabi, ak som našiel milosť v tvojich očiach, aby som už nemusel hľadieť na svoju biedu.“

Kniha žalmov   −   Ž 81, 12-13. 14-15. 16-17

R.: Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha.
Môj ľud nepočúval na môj hlas *
a Izrael nedbal o mňa.
Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca: *
nech si len idú za svojimi preludmi. R.
Keby ma môj ľud bol poslúchol, *
keby bol Izrael kráčal mojimi cestami,
ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril *
a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil. R.
Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi *
a ich osud by trval naveky.
Kŕmil by som ho jadrom pšeničným *
a sýtil medom zo skaly. R.

Evanjelium podľa Matúša   −   Mt 14, 13-21

Aleluja, aleluja, aleluja. Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.
Pozdvihol oči k nebu, dobrorečil a dával chleby učeníkom a učeníci zástupom

Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých.

A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“

Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“

Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“

On povedal: „Prineste mi ich sem!“

Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.

Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.