« »

Posviatok Premenenia nášho Pána Ježiša Krista.
Svätý apoštol Matej.
Štvrtok 12. týždňa po Päťdesiatnici.
/Obdobie uspenského pôstu./


Evanjelium na utierni: = svätému Matejovi.

Apoštol na liturgii: = svätému Matejovi, a  = radové čítanie.

Evanjelium na liturgii: = svätému Matejovi, a  = radové čítanie.

Jn 67. začalo (21, 15 – 25)

V tom čase sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svojim učeníkom a spýtal sa Šimona Petra: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?” Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.” Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?” On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!” Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jonášov, máš ma rád?” Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?”, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.” To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!” Peter sa obrátil a videl, že za nimi ide učeník, ktorého Ježiš miloval, ten, čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a spýtal sa: „Pane, kto ťa to zradí?” Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?” Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!” A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,” ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?” To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé. Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.

2. začalo (Sk 1, 12-17. 21-26)

V tých dňoch sa apoštoli vrátili do Jeruzalema z vrchu, ktorý sa volá Olivový a je blízko Jeruzalema, vzdialený toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Andrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov – bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí – a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Svätý Duch ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Treba teda, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania.“ A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímenom Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali žreby a žreb padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.

183. začalo (2 Kor 7, 1b – 10a)

Bratia, očisťme sa od každej poškvrny tela i ducha a posväcujme sa v Božej bázni. Majte miesto pre nás! Nikomu sme neublížili, nikoho sme neskazili, nikoho neoklamali. Nehovorím to, aby som vás odsúdil. Veď som už povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete. Veľmi vám dôverujem a veľa sa vami chválim; napĺňa ma potecha a prekypujem radosťou pri všetkom našom súžení. Lebo aj keď sme prišli do Macedónska, naše telo nemalo nijaký odpočinok, ale zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti. Ale Boh, ktorý potešuje ponížených, potešil nás Títovým príchodom. A nielen jeho príchodom, ale aj útechou, ktorej sa mu od vás dostalo. Rozprával nám, ako túžite, ako plačete a ako horlíte za mňa, takže som sa ešte viac radoval. Takže ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to. A ak som aj ľutoval – lebo vidím, že vás ten list, hoci nakrátko, zarmútil –, teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu.

Lk 40. začalo (9, 1 – 6)

V tom čase Ježiš zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. Keď vojdete do niektorého domu, ostaňte tam a odtiaľ vychádzajte. Ale keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.” Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali.

Mk 5. začalo (1, 29 – 35)

V tom čase Ježiš vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Andrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo vedeli, že je Kristus. Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.