« »

Tretie nájdenie úctyhodnej hlavy svätého a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána.
Streda 2. týždňa po Päťdesiatnici.

[Obdobie petro-pavlovského pôstu.]

Evanjelium na utierni: = Tretiemu nájdeniu.

Apoštol na liturgii: = Tretiemu nájdeniu, prípadne aj = radové čítanie z tohto dňa.

Evanjelium na liturgii: = Tretiemu nájdeniu, prípadne aj = radové čítanie z tohto dňa.

Parémie na večierni: ; ; = všetky tri Slávnostnej poklone.

Lk 31. začalo (7, 17 – 30)

V tom čase sa zvesť o Ježišovi rozšírila po celej Judei a po celom okolí. O tom všetkom priniesli Jánovi zvesť jeho učeníci. Ján si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?” Keď muži k nemu prišli, povedali: „Poslal nás k tebe Ján Krstiteľ a pýta sa: ‚Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?’” Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blažený je, kto sa na mne nepohorší.” Keď Jánovi poslovia odišli, začal hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v rozkošiach, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, aj viac ako proroka. Lebo to o ňom je napísané: ‚Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.’ Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako prorok Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v Božom kráľovstve menší, je väčší ako on.” A všetok ľud, čo ho počúval, ba aj mýtnici uznali Božiu spravodlivosť, keď sa dali pokrstiť Jánovým krstom. Ale farizeji a zákonníci zmarili v sebe Boží úmysel, lebo sa mu nedali pokrstiť.

176. začalo (2 Kor 4, 6 – 15)

Bratia, Boh, ktorý povedal, aby z temnôt zažiarilo svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista. No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. V nás teda účinkuje smrť, vo vás život. Ale pretože máme toho istého ducha viery, ako je napísané: „Uveril som, preto som hovoril,“ aj my veríme, a preto hovoríme. Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami. A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožila vzdávanie vďaky na Božiu slávu.

87. začalo (Rim 4, 13 – 25)

Bratia, Abrahám ani jeho potomstvo nedostali prisľúbenie, že budú dedičmi sveta skrze zákon, ale skrze spravodlivosť z viery. Lebo ak sú dedičmi tí, čo sú zo zákona, potom je viera zbytočná a prisľúbenie zmarené. Zákon totiž vyvoláva hnev; ale kde niet Zákona, niet ani priestupku. Preto z viery, aby to bolo z milosti, aby prisľúbenie trvale platilo pre všetko potomstvo: nielen pre to, čo je zo zákona, ale aj pre to, čo je z Abrahámovej viery – on je otcom nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov“ – pred Bohom, ktorému uveril a ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet. On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: „Také bude tvoje potomstvo.“ A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté – veď mal skoro sto rokov – a že je odumreté aj Sárino lono. A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť. A nielen kvôli nemu bolo napísané: „Počítalo sa mu to,“ ale aj kvôli nám. Bude sa to počítať aj nám, čo veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie.

Mt 40. začalo (11, 2 – 15)

V tom čase bol Ján v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?” Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blažený je, kto sa na mne nepohorší.” Keď odchádzali, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, aj viac ako proroka! Lebo to o  ňom je napísané: ‚Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.’ Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on. Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Lebo všetci Proroci i Zákon prorokovali až po Jána. A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“

Mt 23. začalo (7, 21 – 23)

Pán povedal: Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,’ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: ,Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?’ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!

Ex 19, 10 – 19

Pán povedal Mojžišovi: „Choď k ľudu a postaraj sa o ich posvätenie dnes a zajtra! Aj šaty nech si vyperú. Nech sa pripravia na tretí deň, lebo na tretí deň zostúpi Pán pred očami všetkého ľudu na vrch Sinaj. Vyznač ľudu hranice dookola a prikáž: ,Neopovážte sa vystúpiť na vrch alebo dotknúť sa jeho úpätia! Každý, kto sa dotkne vrchu, naisto zomrie!‘ Takého sa však nesmie dotknúť ruka, nech je ukameňovaný alebo šípom zastrelený. Ani človek, ani zviera nesmie ostať nažive! Keď zaznie roh, nech vystúpia na vrch.“ Nato Mojžiš zostúpil z vrchu k ľudu a posvätil ho a oni si oprali odev. A ľudu prikázal: „Buďte pripravení na tretí deň! Nedotýkajte sa nijakej ženy!“ Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa. Hustý mrak zakrýval vrch a silno zaznieval zvuk rohu. I chvel sa strachom všetok ľud v tábore. Mojžiš však vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a oni sa postavili pod samým vrchom. Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol. Zvuk rohu bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Pán mu odpovedal v hrmení.

1 Sam 21, 2 – 7

V tých dňoch Dávid prišiel do Nomby ku kňazovi Abimelechovi. Abimelech užasol, že ho stretáva a povedal mu: „Prečo si sám a nikto nie je s tebou?“ Dávid povedal kňazovi: „Dnes mi kráľ dal úlohu a povedal mi: «Nech sa nikto nedozvie o úlohe, pre ktorú ťa posielam a ktorú ti rozkazujem!» Dokonca aj sluhov som nechal na mieste zvanom Emmónim. A teraz, ak vlastníš päť chlebov, daj mi, koľko máš!“ Kňaz odpovedal Dávidovi: „Nemám obyčajné chleby, mám jedine chleby posvätné. Sluhovia ich môžu jesť výlučne vtedy, ak sa zdržovali od žien.“ Dávid odpovedal kňazovi: „Žien sme sa zdržovali včera i na tretí deň. Keď som odchádzal na cestu, všetci sluhovia boli očistení. Táto cesta je obyčajná, no dnes bude vďaka mojej výstroji posvätená.“ A kňaz Abimelech mu dal predkladané chleby, lebo iný chlieb tam nebol, iba chleby tváre, ktoré zobrali spred Pánovej tváre, aby v deň, keď ich vzali, predložili čerstvý chlieb.

1 Kr 17, 2 – 16

Eliášovi sa dostalo Pánovo slovo: „Choď odtiaľto na východ a skry sa pri potoku Chorrat, ktorý je pred Jordánom! Vodu budeš piť z potoka a havranom som prikázal, aby ťa tam kŕmili.“ Eliáš urobil podľa Pánovho slova a usadil sa pri potoku Chorrat pred Jordánom. Havrany mu prinášali chleby a mäso ráno, chleby a mäso večer a vodu pil z potoka. Po niekoľkých dňoch potok vyschol, lebo v krajine nebolo dažďa. Vtedy sa Eliášovi dostalo Pánovo slovo: „Vstaň, choď do sidonskej Sarepty a zostaň tam. Veď, hľa, istej vdove som tam prikázal, aby ťa živila!“ Vstal teda, išiel do sidonskej Sarepty, prišiel k mestskej bráne a hľa: vdova tam zbierala drevo. Eliáš na ňu zavolal: „Prines mi trocha vody v nádobe, aby som sa napil!“ Išla mu priniesť a Eliáš na ňu zavolal: „Prines mi vo svojej ruke aj krajec chleba, aby som si zajedol!“ Žena povedala: „Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám nič upečené, iba priehrštie múky v džbáne a trocha oleja v krčahu. Hľa, pozbieram dve triesky dreva a pôjdem, pripravím to sebe i svojim deťom. Zjeme to a zomrieme.“ Eliáš jej povedal: „Maj odvahu! Choď a rob podľa svojho slova, ale najprv z toho priprav malý peceň pre mňa a dones mi ho! Sebe a svojim deťom urobíš neskôr. Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraela: «Z múky v džbáne neubudne a oleja v krčahu sa neumenší až do dňa, keď Pán dá krajine dážď.» Žena išla, urobila podľa Eliášovho slova a priniesla mu. A jedol on, ona i jej deti. Od toho dňa múky z džbána neubudlo a oleja z krčaha sa neumenšilo podľa Pánovho slova, ktoré hovoril prostredníctvom Eliáša.