« »

Pondelok 29. týždňa po Päťdesiatnici.
Náš otec svätý Ambróz, milánsky biskup.
/23. deň filipovky/

Apoštol na liturgii: = radové čítanie.
Evanjelium na liturgii: = radové čítanie.

Parémie na večierni: ; ; = všetky tri zo sviatku Počatia.

308. začalo (Hebr 3, 5-11. 17-19)

Bratia, Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej. Preto, ako hovorí Svätý Duch: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku!“ A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a mŕtvoly popadali na púšti? A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho odpočinku, ak nie tým, čo neuverili? A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

Lk 102. začalo (20, 27 – 44)

V tom čase prišli k Ježišovi niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.” Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní hodných tamtoho veku a zmŕtvychstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú rovní anjelom a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba’. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.” Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.” A už sa ho neodvážili na nič vypytovať. On im povedal: „Ako môžu hovoriť, že Kristus je Dávidov syn? Veď sám Dávid hovorí v knihe Žalmov: ‚Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.’ Dávid ho teda volá Pánom; ako potom môže byť jeho synom?”

Gn 3, 1 – 15

Had bol najprefíkanejší zo všetkých zvierat, ktoré urobil Pán, Boh. A had povedal žene: „Naozaj Boh povedal: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?“ Žena odpovedala hadovi: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!“ Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl.“ Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“ Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“

Est 7, 1 – 10

V tom čase kráľ a Aman prišli hodovať s kráľovnou. Kráľ sa jej aj na druhý deň opýtal, keď sa rozohrial od vína: „Aká je tvoja prosba, Ester, aby som ti ju vyplnil? Čo chceš, aby sa ti stalo? Čo by si aj polovicu môjho kráľovstva pýtala, dostaneš.“ Vtedy mu odpovedala: „Ó, kráľu, ak som našla milosť pred tvojimi očami a ak sa ti páči, daruj mi môj život, za ktorý prosím, a môj národ, za ktorý ťa prosím. Hľa, ja a môj národ sme vydaní napospas, aby nás rozšliapali a zahrdúsili; máme zahynúť. Keby nás aspoň za otrokov a otrokyne predali; bolo by to znesiteľné nešťastie a s povzdychom by som sa odmlčala, ale nateraz máme takého nepriateľa, ktorého krutosť ovplyvnila aj kráľa!“ Kráľ Asuer sa vo svojej odpovedi spýtal: „Kto je to a aké má na to právo, že sa to opovažuje robiť?“ Ester mu odpovedala: „Tento náš najhorší nepriateľ a neprajník je Aman.“ Keď Aman počul túto vec, hneď zmeravel, lebo nevedel zniesť kráľov a kráľovnej pohľad. Rozhnevaný kráľ vstal a bral sa z miestnosti, kde bola hostina, do záhrady vysadenej stromami. Aj Aman vstal, aby požiadal kráľovnú Ester o záchranu svojho života. Pochopil totiž, že mu kráľ pripravuje nešťastie. Keď sa kráľ vrátil zo záhrady vysadenej stromami a vošiel do miestnosti hostiny, našiel Amana zrúteného na pohovke, na ktorej spočívala Ester, a povedal: „Ešte aj kráľovnú chce znásilniť, a to v mojej prítomnosti v mojom dome!“ Len čo to slovo opustilo kráľove ústa, už mu zakryli tvár. A Harbona, jeden z komorníkov, ktorí mali za úlohu obsluhovať kráľa, povedal: „Hľa, šibenica, čo pripravil pre Mardocheja, ktorý hovoril v prospech kráľa, vypína sa v Amanovom dome a je päťdesiat lakťov vysoká!“ Kráľ mu povedal: „Obeste ho na ňu!“ Tak Amana obesili na šibenicu, ktorú dal zhotoviť pre Mardocheja, a kráľov hnev sa upokojil.

Jdt 13, 4 – 20

V tom čase odišli všetci od najmenšieho po najväčšieho, nik nezostal v Holofernesovej spálni. Judita si stala k jeho hlave a ticho sa modlila: „Pane, Pane, Bože každej sily, zhliadni v túto hodinu na to, čo urobia moje ruky na oslávenie Jeruzalema. Teraz je príhodný čas, aby si sa ujal svojho dedičstva a aby som uskutočnila svoj zámer na zničenie nepriateľov, ktorí povstali proti nám.“ I pristúpila k stĺpu pri lôžku konča Holofernesovej hlavy, sňala z neho jeho meč, podišla k lôžku, chytila za vlasy jeho hlavu a zaprosila. „Posilni ma, Pane, Bože Izraela, v tento deň!“ Potom celou silou dvakrát zaťala do šije a odťala mu hlavu. Jeho telo zvalila z lôžka, strhla zo stĺpa záclonu a o chvíľu vyšla von. Holofernesovu hlavu odovzdala slúžke, ktorá ju vopchala do kapsy na jedlo. Obe vyšli spolu ako obyčajne, akoby šli na modlitbu. Keď však prešli táborom, obišli celé údolie, vystúpili na vrch Betulie a prišli k jej bráne. Judita už zďaleka volala na strážcov brány: „Otvorte, rýchlo otvorte bránu! Boh je s nami! Náš Boh je s nami! On opäť ukázal svoju spásnu silu v Izraeli a trestajúcu moc nad našimi nepriateľmi. Tak to urobil aj dnes.“ Keď mužovia mesta začuli jej hlas, rýchlo zostúpili k bráne mesta a zvolali starších mesta. Zbehli sa všetci od najmenšieho až po najväčšieho, lebo sa im zdalo neuveriteľné, že sa Judita vrátila. Otvorili bránu, vpustili obe ženy dnu, zažali svetlo, aby bolo vidieť, a obstúpili ich. Judita k nim zvolala veľkým hlasom: „Chváľte Boha, chváľte ho! Chváľte Boha, lebo neodňal svoje milosrdenstvo domu Izraela, ale tejto noci zničil našich nepriateľov mojou rukou.“ Tu vytiahla z kapsy hlavu, ukázala ju a povedala im: „Pozrite, hlava Holofernesa, hlavného veliteľa asýrskeho vojska, a tu je záclona, za ktorou spal vo svojej opitosti! Pán ho zabil rukou ženy. Ako žije Pán, ktorý ma chránil na ceste, ktorou som šla, zviedla ho moja tvár na jeho záhubu bez toho, že by sa bol so mnou dopustil hriechu na moju poškvrnu a hanbu!“ Všetok ľud žasol; sklonili sa, klaňali sa Bohu a jednomyseľne volali: „Zvelebený si, Bože náš, lebo si dnes zničil nepriateľov svojho ľudu!“ A Oziáš jej povedal: „Požehnaná si, dcéra, od Boha najvyššieho nad všetky ženy na zemi. A zvelebený je Pán, náš Boh, ktorý stvoril nebo i zem. S jeho pomocou sa ti podarilo udrieť a odťať hlavu vodcovi našich nepriateľov. Preto nikdy nevymizne spomienka na tvoju dôveru v Boha zo sŕdc ľudí, ktorí si budú pripomínať Pánovu silu. Nech ťa Boh naveky oslávi, nech ťa zahrnie dobrami za to, že si nešetrila svoj život, keď bol ponížený náš rod, ale si odvrátila od nás našu záhubu, lebo si správne kráčala pred tvárou nášho Boha.“ A všetok ľud povedal: „Amen! Amen!“