« »

Pondelok 29. týždňa po Päťdesiatnici.
Predsviatok Narodenia Ježiša Krista.
Svätá veľkomučenica Anastázia.
/38. deň filipovky/

Apoštol na liturgii: = radové čítanie, prípadne aj = svätej Anastázii.

Evanjelium na liturgii: = radové čítanie, prípadne aj = svätej Anastázii.

308. začalo (Hebr 3, 5-11. 17-19)

Bratia, Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej. Preto, ako hovorí Svätý Duch: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku!“ A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a mŕtvoly popadali na púšti? A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho odpočinku, ak nie tým, čo neuverili? A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

208. začalo (Gal 3, 23 – 29)

Bratia, kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi. Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.

Lk 102. začalo (20, 27 – 44)

V tom čase prišli k Ježišovi niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.” Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní hodných tamtoho veku a zmŕtvychstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú rovní anjelom a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba’. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.” Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.” A už sa ho neodvážili na nič vypytovať. On im povedal: „Ako môžu hovoriť, že Kristus je Dávidov syn? Veď sám Dávid hovorí v knihe Žalmov: ‚Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.’ Dávid ho teda volá Pánom; ako potom môže byť jeho synom?”

Lk 33. začalo (7, 36 – 50)

V tom čase ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a zaujal miesto pri stole. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s myrom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala myrom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.” Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!” „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?” Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.” Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi myrom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.” A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.” Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?” On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!”