« »

Piatok 17. týždňa po Päťdesiatnici.
Svätý hieromučeník Dionýz Areopagita.

Apoštol na liturgii: = radové čítanie, prípadne aj = svätému Dionýzovi.

Evanjelium na liturgii: = radové čítanie, prípadne aj = svätému Dionýzovi.

226. začalo (Ef 4, 17 – 25a)

Bratia, hovorím a dosvedčujem v Pánovi: Už nekráčajte, ako kráčajú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdnutosť ich srdca. Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu. Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý hynie kvôli klamným žiadostiam, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym.

40. začalo (Sk 17, 16 – 34)

V tých dňoch, kým Pavol v Aténach čakal na Silasa a Timoteja, búril sa vo svojom duchu, keď videl, že mesto je plné modiel. Preto hovoril v synagóge so Židmi a s nábožnými ľuďmi a každý deň na námestí s tými, čo tam práve boli. A niektorí epikurejskí a stoickí filozofi s ním debatovali. Jedni vraveli: „Čo to chce tento tlčhuba povedať?“ Iní zasa: „Zdá sa, že zvestuje cudzie božstvá.“ Zvestoval totiž Ježiša a zmŕtvychvstanie. I vzali ho, zaviedli ho na Areopág a vraveli: „Môžeme vedieť, čo je to za nové učenie, ktoré hlásaš? Veď niečo cudzie nám donášaš do uší. Preto chceme vedieť, čo to má byť.“ Lebo ani jeden Aténčan, ani cudzinec, čo tam bývali, nemali na nič toľko času ako rozprávať alebo počúvať niečo nové. Pavol si stal doprostred Areopágu a hovoril: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste veľmi oddaní božstvám. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: ,Neznámemu bohu.‘ Koho teda uctievate, hoci ho nepoznáte, toho vám ja zvestujem. Boh, ktorý utvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: ,Veď aj jeho pokolenie sme.‘ Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celú zem skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.“ Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali, iní hovorili: „Vypočujeme ťa o tom inokedy.“ Tak Pavol spomedzi nich odišiel. No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi.

Mk 53. začalo (12, 1 – 12)

Pán povedal toto podobenstvo: „Istý človek vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal jamu a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. V stanovenom čase poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel úrody z vinice. Ale oni ho chytili, zbili a prepustili späť naprázdno. Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu prebili hlavu a potupili ho. Poslal ďalšieho, toho zabili. A ešte mnoho iných: niektorých zbili, iných pozabíjali. Mal ešte jedného, milovaného syna. Napokon k nim poslal i jeho, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.’ Ale vinohradníci si povedali: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!’ Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice. Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným. Nečítali ste v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. Urobil to Pán; je to vec v našich očiach obdivuhodná’?” A chceli ho zajať, len sa báli zástupu. Vybadali totiž, že to o nich povedal toto podobenstvo. Nechali ho teda a odišli.

Mt 55. začalo (13, 44 – 54a)

Pán povedal toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju. A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Pochopili ste to všetko?” „Áno, Pane,” odpovedali. A on im povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.” Keď Ježiš končil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ. Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge.